Nerozumela som tomu. Vždy, keď som ju stretla vyzerala byť taká pokojná a vyrovnaná. Teraz som na vlastné oči videla ako sa predo mnou rozpadáva počas spovede. Neplakala, rozum a jazvy na srdci brzdili slaný tok, ktorý by jej bol zaiste uľavil. Sĺz nebolo, len more rozpadnutých tehličiek z domu, ktorý pravdepodobne stavala podľa zlého plánu.
,,Sama tomu nechápem, veď je všetko vlastne v poriadku. Mám krásne dieťa a manžela, ktorý ma prácu a nebije ma."
Manžel ju nebije.Úspech dnešných manželstiev, predzvesť dlhých spoločných rokov. Potom si na svadbe dobre vychovaného syna melancholicky zatancujú na Rišovu pieseň a pri slovách :-Sme každý na inej strane rieky a mosty sú už spálené- sa budú tváriť akoby dosiahli nirvánu dojebaného vzťahu.Pokračovala:
,,Niekedy sa to všetko len točí každý deň rovnako a ja už keď si večer líham spať, preklínam zajtrajšie ráno,lebo bude rovnaké ako to dnešné...ako to zajtrajšie a tak ďalej milión rokov,kým stará zatuchnutá a v zime nezomriem."
,,Nezomrieš zatuchnutá. Umyjú ťa." Snažila som sa nadľahčiť.Nepomohlo.Nečakané.Sypala sa dole ďalej.
,,Nechcem žiť v tomto kolotoči,niekedy nenávidím svoje dieťa,nenávidím svojho muža,nenávidím tie kôpky plastelíny,ktoré sa honosne prezývajú ľuďmi. Sme si tak vzdialení.Všetci. Každý má svoj osobný a poctivo zaizolovaný svet. Ja teraz odídem a nič sa nezmení.V tvojom svete bude všetko rovnako fajn ako predtým. Len ja budem každý deň zase zomierať až kým nezdochnem naozaj."
Klamala.Bolesť sa delí,šťastie sa násobí. Keď priateľovi povieš o tvojich zraneniach, svojou prítomnosťou ti ich ošetrí dezinfekčnou vodičkou,trochu to zaštípe,potom jemne zalepí takou tou lepkou, čo má na druhej strane hojivú mäkkú vatu. A pôjdeš domov ľahší.
,,Keď chceš zmeniť svet,musíš začať od seba." múdro som zacitovala známeho filozofa, ktorý odhodil všetko ľudské a hovoril múdro o tom,aké ťažké je niesť to so sebou.
,,Tieto sračky sem nepleť."
,,Nájdi v sebe viac. Odhaľ sa sama pred sebou a nájdi skryté zásoby vnútornej sily, ktorá sa túži násobiť. Pozri sa na svet inými očami. Prihovor sa ľuďom na ulici a objav úsmev cudzích ľudí,pretože nie sú všetci rovnakí a tvrdiť to neznamená nič iné len poukazovať na vlastnú slabosť. Nič okolo teba sa nezmení.Nič. Bez teba sa nič nezmení. Budeš sa točiť v kolotoči, kým z neho sama nevystúpiš a so šialeným smiechom nedáš facku tučnému kolotočiarovi."
,,Prečo to tak strašne bolí?"
,,Zrenie,zlatko...zrenie, kurva, bolí..."
Nadýchla sa akoby objavila tajomstvo vesmíru. Túžila začať odznovu a bolo mi jasné, že jej zajtrajšie ráno nebude také ako to dnešné. Ja som už takmer spala, keď som zrazu precitla a zistila som,že som sa chvíľu rozprávala sama so sebou nahlas...