reklama

Manželské blues- 2.časť

Sedela som v studenej kuchyni a pozerala na hodiny, ktoré odbíjali desať hodín večer. V byte prázdno, vo mne tiež. Tomáš chodí už niekoľko týždňov neskôr z práce a jeho výhovorky prestávajú stačiť mojej ženskej fantázií.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Február 2017 ,7 rokov po láske, niekde na strednom Slovensku

Sedela som v studenej kuchyni a pozerala na hodiny, ktoré odbíjali desať hodín večer. V byte prázdno, vo mne tiež. Tomáš chodí už niekoľko týždňov neskôr z práce a jeho výhovorky prestávajú stačiť mojej ženskej fantázií. Tej, ktorá si dokáže vyfabulovať všetko od svadby až po pohreb. Presúvam sa do spálne. Samoúčelne. Zmena je život. Kedysi sme tu boli dvaja, dnes tu pijem sama. S vínom je to ako so sexom, musíš vyskúšať všetky miesta v byte, aby si sa cítil ako doma. Asi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Najskôr mi prekážalo, že Tomáš stále niekam odchádza, že je akosi konštantne preč a potom som začala radšej potichu zomierať v sebe. Zmŕtvychvstala som, keď som zistila, že z účtu zmizla nemalá finančná čiastka bez upozornenia. Len tak. Bezdôvodne. Bolo to na rozvod. Vždy som sa snažila byť štedrá, tolerovala som všetky jeho úlety, ale tento krát to bolo priveľa. Čo si chce dať transplantovať vlasy? Alebo si kúpil doživotnú permanentku do fitka? Nikdy som nechcela byť lakomá. Sebecká. Pokrytecká. Prisahala som sama sebe, že taká nebudem, ale celé toto manželstvo zo mňa urobilo človeka s ktorým by som si ani len nepodala ruku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď Vami lomcuje hnev, zabúdate sa zamýšľať nad zásadnými otázkami ako napríklad: na čo tie peniaze vlastne potreboval? A svoje mozgové bunky využívate na to, ako sa mu pomstiť. V poriadku, uznávam, keď sa chcete pomstiť vlastnému mužovi bez vysvetlenia, mozgové bunky pravdepodobne nevyužívate. Sedela som so slzami ako hrachy pred internetbankingom, akoby mi práve čínska firma strhla milióny, lebo som si chcela kúpiť fejkovú kabelku cez internet. Bolo to inak. Chcela som si kúpiť fejkovú lásku a strhlo mi to dušu.

Postavila som sa a s tempom Usaina Bolta som dobehla pred vstavanú skriňu v spálni. Na spodku pod hŕbou zimných kabátov bol on. Proteín. Päťkilový. Pripravený pre môjho pseudokulturistu. To bude bolesť! To bude pre neho ozajstná bolesť, keď zistí, čo mohol mať a posral to! Myslím proteín. Moja sebaúcta ešte nenarástla do takých výšok, aby som to myslela na seba. Schmatla som to vreco akoby vážilo pár gramov a cítila som sa ako matka, ktorá práve nadvihla kamión, lebo pod ním leží jej dieťa. Sila mysle je neobmedzená. Vbehla som do kúpeľne a kľakla som si k záchodu. Chvíľu som rozmýšľala či nepozmením svoje plány a tu na mieste neskonzumujem päť kíl proteínu, čo by ma iste zabilo a Tomášovi by bolo dvakrát tak ľúto. Možno. A možno by ma to nezabilo. Možno by som sa len sama zo seba konečne vygrcala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vrecko z pevného materiálu som trhala najskôr rukami, potom som logicky skúšala zubnú kefku a nakoniec som použila zuby. Trhala som ho ako vlčica, hladná a za splnu mesiaca bez ohľadu na to, že moje predné zuby aj zubárka pri kontrole chrupu radšej obíde, aby ich príliš nerozrušila a oni by sa rozhodli opustiť moju ústnu dutinu. Vieš aký je úsmev bez predných zubov? Asi taký nútený ako držanie sa za ruky s Tomášom, keď sme na rodinnej grilovačke.

Podarilo sa. Na obale vznikla malá dierka a do vzduchu sa vymanila silná banánová pavôňa. Myslela som, že omdliem. Pavôňa ma zlapala okolo ramien a uvedomila som si, že presne takto vonia Tomáš. Šejkuje si proteín trikrát denne a ako správny chlap si vždy usype do záhybov trička či nohavíc a pavôňa putuje s ním. Kam? Kam chodí po večeroch? Kde šíri svoju banánovú auru? Na čo potreboval toľko peňazí? Žiarlim na ňu. Ak ju má. Bokovku. Frajerku. Priateľku. Ale nežiarlim na nich tak normálne, skôr tak choro. Keď si spomeniem na môj odraz v zrkadle, tak slovíčko choro sedí lepšie ako spodné prádlo na modelkách Victoria Secret. Žiarlim na tie chvíle, keď sú spolu. Žiarlim na to, že ona sa zasmeje, keď si všimne fľak na jeho tričku. Že ona udivene otvára oči, keď povie, že zdvihol 160 na benchpress. Že ona zažiari, keď jej donesie lentilky. Tak dosť! Lentilky sú priveľa, to je moja spomienka! Spomienky sú niekedy jediné, čo ostáva a múti zdravý úsudok. Lentilky nosil mne a smial sa ako si vyberám farby. Vždy som si ich poskladala do zvláštneho útvaru a odrátavala či ma ľúbi alebo neľúbi. A neuveríte, raz sa stalo, že vyšlo neľúbi. On sa mäkko pozrel a z dlane vytiahol schovanú lentilku, pravdepodobne pre tento prípad, aby vyšlo...Štetka jedna! Zabijem ťa a hodím to na neho!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Premohol ma hysterický plač a v pozadí sa z kuchyne začal ozývať Elán- Že mi je ľúto. Toto je koniec a mne je ľúto. Mne je ľúto, že som ešte ten proteín nezlikvidovala ako posledný totem bolesti koreniacej v našom manželstve. Cez mokro v očiach som takmer nič nevidela a čierne kusy rozmazanej riasenky som mala už aj na rukách. Keby ma niekto videl, zavolal by mi psychiatriu aj z posledného kreditu. Nadvihla som vrece a začala som sypať. Bolo ťažšie ako predtým a dierka bola malá. Takto tu budem do rána a ešte si musím pripraviť rozvodový príhovor! Potrebujem nôž! Na čo, preboha?! Na vrece. Dobre. Idem pre nôž. Zvyčajne je v kuchyni. Rozvoj nemilého stavu mojej mysle sa ukázal na rozhovore samej so sebou. 

Tackavo som vstala a na sekundu som sa zazrela v odraze dokonale naleštenej vodovodnej batérie. Vyzerala som ako po samovražde. Post mortem. Aj som sa tak cítila. Vkráčala som do kuchyne a tam stál on. Opieral sa o kuchynskú linku a veľkou lyžicou jedol jogurt. Čo to je za hlúposť jesť jogurt veľkou lyžicou, ktorá sa takmer nevopchá do téglika?! Kedysi som ho za tú nedbanlivosť kuchynských návykov milovala a dnes by som mu tou lyžicou vylúpala oči a nadrbala tam ten jogurt. Všimla som si ho až po tom, čo som z kraja kuchynskej linky schmatla veľký nôž na kurča. Stála som tam v stave post mortem s nožom v ruke a pozerala na neho. ,,Zlato, si v pohode?“

Nečakala som, že si všimne zmenu vizáže, ale predsa len mu neuniklo, že vyzerám o čosi biednejšie ako zvyčajne. Úspech? Určite.

,,Na čo si potreboval tie peniaze? Počuješ ma?! Na čo si potreboval 800 €???“

Priblížila som sa k nemu, stále s nožom v ruke, stále s nepríčetným výrazom, stále s obrúčkou na ruke.

,,Je to inak ako to vyzerá. Vysvetlím ti to.“

Celý život som žobrala, aby povedal túto vetu, ale teraz mi nestačila. Vlastne stačila. Ako potvrdenie všetkého, čo som tušila. Preniklo ma vedomie a v sekunde som sa cítila ako Sybila. Vedela som všetko!

Pokračovanie v ďalšom článku

Simona Salátová

Simona Salátová

Bloger 
  • Počet článkov:  35
  •  | 
  • Páči sa:  8x

Som obyčajná prvomatka, ktorá sa občas stráca v ľudskej pokryteckej nevedomosti pravdy a lásky. Milujem smiech,pretože očisťuje a dobrý katarzický humor je viac ako vychladená dvanástka na púšti.Mám divné manželstvo, ktoré údajne funguje a manžela, ktorý dokáže veľké veci-napríklad celé hodiny vŕtať klince naopak. Milujem,myslím,som a niekedy mi smrdia ponožky,takže som človek. A občas aj dobrý. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu