,,Nemusíš mi nič vysvetľovať! Všetko viem! To, že ma nemiluješ by som ti prepáčila, veď tak funguje veľa manželstiev, ale to, že máš inú, to akceptovať nebudem! Ako často s ňou chrápeš, hm? Dávaš jej to, čo mne odopieraš?! Navždy budeš pre mňa už len hajzel! Chrapúň!“
Rozbehla som sa s nožom do kúpeľne. Situácia vyzerala vážne, čo som usúdila podľa toho, že ma nasledoval. Nerobieval to ani keď som stokrát povedala Poď. Skočila som k vrecu a trhala ako divá. Prevrátila som ho opakom a celé spadlo do záchodu. Zlyhala som. Teda vlastne zlyhala som až keď to päťkilové vrece nešlo spláchnuť. Cítila som sa v tej chvíli akoby mi vycicali všetku krv zo žíl. Ako vyschnutá breza som padla na podlahu. Vyprázdnená z tých rokov presne tejto situácie len v iných metaforách. Tomáš stál ako obarený. Pozeral striedavo na mňa a na proteín v záchode.
,,Tebe už naozaj preplo?! Čo to vyvádzaš?“
,,Aspoň si jej za tie peniaze kúpil niečo pekné? Aj ti za to vyfajčila?“
Vzlykala som ako stratené mača. V tej chvíli som si priala, aby povedal niečo hnusné, nech z tejto situácie vyjdem s gráciou. Že som mala právo. Že som len obhajovala svoju cnosť. Zagúľal očami takým spôsobom až som myslela, že sa mu už nikdy nevrátia zreničky. Tak málo mu hľadím do očí, že by som si to možno ani nevšimla. Otočil sa a buchol za sebou dverami.
Ležiac na podlahe som si uvedomovala, že aj vybitá batéria sa dá trochu pošúchať, potriasť a ešte chvíľu funguje. Výkon a dôsledky sú otázne. Presne to so mnou urobil Tomáš protestným buchnutím dverí. Postavila som sa. Na vlastné nesvojprávne nohy. Bez pomoci. Ako som to robievala vždy. Vypálila som za ním a našla som ho opretého o kuchynskú linku. Lial si do hrdla pivo. Takým tým hulvátskym spôsobom, keď muž rozdrapí ústa a leje. Ako do bezodnej diery.
,,Hovor! Inak za seba neručím!“
,,Tie peniaze sú spoločné, môžem ich použiť na čo chcem.“
,,Ale nie na kurvy, ty idiot!“
Zasmial sa. To bol vrchol a dno zároveň. Pocítila som nôž v mojej ruke a letela som voľným pádom. Viac som nerozmýšľala, jednoducho som spadla. Bol to nepodarený bunjijumping. Viete, že náraz nožom do ľudského tela vôbec nie je taký pôvabný a ľahký ako vo filmoch? Bodla som ho pod rebro a viac som ten nôž nevytiahla. Nešlo to. Tomáš kričal ako blondínka z hororu a ja som mala chuť mu dať po hlave a ironicky povedať: ,,Pane Bože, no, no,no, veď črevá ti nevylezú.“ Nevyliezli. Stihli mu to zašiť.
Úplne som precitla až na policajnej stanici, kde som si uvedomila žalostný stav mojej vizáže. Zapamätaj si, žena je pri zmysloch až vtedy, keď sa začne báť o svoj vzhľad. Našťastie sa ma nikto nič nepýtal, pretože ak by som sa v tomto stave pokúsila niekoho presvedčiť, že sa mi môj manžel náhodne napichol na nôž, znelo by to ako priznanie. V tmavej miestnosti som sedela sama za stolom a predo mnou bola stena. Vedela som, že ma cez ňu vidia. Pozerajú a čudujú sa, na aké dno dokáže spadnúť jedna emancipovaná žena. Možno je tam aj moja mama a babka a plačú. Od dojatia. Že som sa konečne na niečo zmohla. Oproti mne si po chvíli sadol starší policajt a tichým hlasom povedal:
,,Pani, Váš manžel nevznesie obvinenie. Riešte si, prosím, svoje problémy nenásilne, napríklad v manželskej poradni.“
MAREC, 7 rokov po láske, niekde na strednom Slovensku
Tomáša som šla pozrieť až po štyroch dňoch. Ležal v obyčajnej bielej izbe v zvláštnom pyžame, ktoré mu iste doniesla matka. Na sekundu som si spomenula na svokru. Konečne som jej dala pádny dôvod, aby ma nenávidela. Tešila som sa s ňou.
,,Ahoj. Ako sa cítiš?“
,,Bolo aj lepšie.“
,,Tomáš, chcela by som ti niečo povedať.“
,,Nemusíš sa ospravedlňovať, je to aj moja chyba. Mal som ti to povedať skôr.“
,,O to nejde.“
,,Ale ide. Keby som bol úprimný...Tie peniaze som potreboval na autoškolu. Robil som si kurz.“
Pousmiala som sa. Dnes som bola iná a zo srdca som mu priala zažiť ten pocit, keď dupeš do pedálov, aby si obehol auto, ktoré je o jednu galaxiu lepšie ako tvoje.
,,Chcela som niečo iné. Som tehotná. Čakám dieťa.“
Pozrel sa na mňa ako Schwarzeneger. Bez emócie. Bez tlaku. Bez očakávaní.
,, Takže to červené SUV nebude?“
Opäť som sa usmievala. S pocitom, ako keď ti mama povie: Ja som ti to hovorila. A on ešte chvíľu rozprával o tom, ako bude všetko inak. Bude. Bude...
APRÍL, Nový začiatok, niekde na západnom Slovensku
V ten deň, keď som ho bodla, ho vraj vyrazili z kurzu. Každý máme občas blbý deň.
A v ten deň, keď som mu povedala, že som tehotná, som zbalila všetky jeho veci a zaniesla ich k jeho matke. Každý musíme občas začať odznova.
No a v tú noc, keď sa narodil Adamko, som sa zodvihla a prišla sama k sebe. Každý raz musí.
