Vždy som sa bála času a akokoľvek to svedčí o vnútornej nevyspelosti, dokážem si to uznať. S pokojom. Takmer predsmrteľným.
Mám dnes 23 rokov. Som mladá. Problém je, že ženám po pôrode sa roky počítajú ako psom. Sedem rokov plus. Bonusové vrásky, šedivé vlasy a natrhnuté nervy. Myslím vnútorné. Takže bez ohľadu na to, že mám 23, mám už jeden pôrod a jedno manželstvo takmer za sebou a to sa v praxi rovná tridsiatke. Síce takej šťavnatej, ale predsa.
Nemala som to ľahké. To vlastne nikto, kto prežil vlastnú pubertu.Keď som porodila svojho syna, rozhodla som sa nájsť svoju mamu a opýtať sa jej ako som sa rodila ja. Lebo to o niečom svedčí. Ver mi. Povedala mi, že to bol najhorší okamih v jej živote. Klamala. Nebol to okamih, trvalo to 6 hodín.
Vraj som ju vtedy,takmer 24 rokov dozadu strašne bolela a potom som sa rozhodla ísť von. Ale nevedela som si nájsť cestu. Alebo vybrať? To sa mi deje dodnes. Je to moje poznávacie znamenie a najviac ma straší veta, že život nám každý deň dáva na výber. Nie! Nie! Len mi nedávaj na výber, lebo sa zbláznim. A potom sa v poslednej sekunde rozhodnem zle.
Chvalabohu platí, že každé rozhodnutie pre ktoré sa rozhodneme slobodne je vlastne dobré.Lebo je naše.
Vráťme sa k minulosti. Výnimočne. Tak som teda mamu bolela, lebo som sa nevedela rozhodnúť. Nakoniec som spanikárila a chytila sa prvej šnúry, ktorá bola poblízku. Pupočná. Aj som si ju okolo krku uviazala, reku nech sa stane, čo sa má stať. Aj to robím dodnes. Pletiem si na seba vlastné pasce. Potom sa mi deje, čo sa má diať a ja nariekam do sveta, nadávam na karmu a auru mám už čiernočiernu z preklínania osudu.
Vtedy som v mame začala zomierať. Moje malé telo bolo uväznené v nej a ona mi nedokázala pomôcť. Môj vtedajší osud, vývin, zážitky, nádychy a výdychy, prvé lásky a posledné výkriky viseli na jej tele. Mama nedokázala urobiť nič a ja som v tom ostala sama. To sa mi dnes už nedeje, z toho som sa nedávno dostala a odpustila som jej.
Potom prišiel externý zdroj riešení. Muž v bielom. Dal mamu spať, aby necítila, že ju rozreže cimprcampr ako dobrý horár v Červenej Čiapočke a vyslobodí ma z pazúrov predpokladanej smrti. Tak som sa nadýchla a prežila a externé zdroje som tiež nenechala dávnym časom. Aj dnes sa na ne spolieham. Keď je najhoršie, hľadám ich. A presne to je vec za ktorú vďačím roku č.23 v mojom živote. Práve tento rok ma chtiac-nechtiac postavil na cestu, ktorá ma učí ísť do seba. Objaviť seba ako interný zdroj. Nevyčerpateľný. Záložný. Trvalý.
Lebo keď sa neustále spoliehaš na iných, zostaneš sám.
Netvrdím, že sa zajtra pozriem do zrkadla a budem spokojná sama so sebou a v sebe.To veru nie. Ale dám si šancu v roku č.24 môjho života.
Prajem vám všetko najlepšie k zajtrajšiemu dňu. Možno zajtra nemáte narodeniny, ale máte deň, ktorý sa bude počítať. Tak sa učme v každom dni nájsť to, čo sa ráta.
