Polčas rozpadu

Autor: Simona Salátová | 22.12.2017 o 9:05 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  361x

Kedysi dávno na hodinách biológie padol tento termín. Matne si spomínam, že šlo o zistenie ako dlho a kedy žila tá, ktorá skamenelina a prečo ju kleplo. Aký je polčas rozpadu človeka? Koľko dáš, kým ťa klepne?

Dnes, keď sú ľudia k sebe takí srdeční a každý ti želá pekné sviatky, rozmýšľam, ako dlho môže byť človek zlý. Sám k sebe. Aký je polčas rozpadu človeka? Kým ho z toho celého predstierania pokoja a lásky neklepne.

Robíme jednu zásadnú chybu. To je zistenie, však? Možno sa teraz sarkasticky usmievaš, lebo keď sa pozrieš do seba, rovnako ako ja zistíš, že tých chýb robíš asi tak tisíc. Tie isté. Odznova a dôkladne. Vstupuješ do tej istej rieky s nádejou, že prúdy sa zmenili. A zmenili sa. To však neznamená, že z tej vody nevyjdeš premočený a budeš sa urevaný sušiť na brehu ako opustená morská panna.

Len ak si uvedomíme svoje chyby, môžeme ich odstrániť.

Chybou je, keď si nájdeš na tvári vyrážku a začneš ju usilovne pučiť. Tlačíš, naliehaš a odporúčania od dermatológa zasúvaš do najposlednejšej zásuvky mozgu. Robíš to až kým nemáš červený kruh na inkriminovanom mieste, ale skóre ty-vyrážka je stále 0-1. A akoby sme to chceli kompenzovať s pocitmi...pracujeme s nimi presne naopak.

Chybou je, keď nájdeš v sebe pocit (alebo aj dva, tri či celý tucet) a začneš ho usilovne potláčať. Lebo sa aktuálne nehodí. Lebo sú Vianoce. Lebo nestíhaš. Lebo tie pocity, by mohli zničiť niečo, čo si dlho budoval. Tlačíš, naliehaš a svoje srdce pokrčíš niekde medzi štvrté a piate rebro a s dôrazom mu prikážeš držať hubu a krok.

Polčas rozpadu človeka znie tak súťaživo. Pochopili sme to. Ide o to vydržať najdlhšie, však? Ide o to zakrývať konštantný vnútorný rozpad až kým neprídeme do cieľa? Ide o to, aby si vyzeral spokojne a šťastne, nech nie si zbytočným inhibítorom rozpadu iných?

A tak dva dni pred Vianocami ideš do známej kaviarne a neznámej čašníčke rozprávaš o stromčeku, ktorý sa tento rok ozaj výnimočne podaril. O šiestich druhoch koláčov, ktoré sú už napečené a čakajú na preplnené a predsa vianočne nenásytné žalúdky. V pozadí hrá klavírne varieté s vianočným motívom a ona ťa s úsmevom necháva piť mätový čaj. S medom. Nech máš ešte krajšie sviatky. Ak sa to vlastne dá, lebo podľa tvojich slov je to čistá Amerika.

Zrazu ťa naserie ten pokojný úsmev, máš hysterickú túžbu vraziť k baru, zatriasť ňou a padnúť na kolená. Kričať spôsobom, aby to celý svet vedel, že nechceš Vianoce! Že potrebuješ pomoc. Tak naozajstne. Lebo všetko sa ti rozpadá pod rukami a to skurvené šťastie naokolo už nestačí na umelé udržiavanie vnútornej hybernácie srdca. Navyše...

Ak správne cítim a počítam, môj polčas rozpadu vychádza na štedrý večer. Ale zas, koľko takých Vianoc sme už uhrali, všakže? Keď darčekom závidíš, že ich pevne pohromade drží baliaci papier so sobíkmi.

God bless us. Prosím, bless us.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan pridal tretí etapový triumf, tesne porazil Kristoffa

O víťazovi rozhodol záverečný špurt.

TECH

Otvorili záhadný sarkofág. Kliatba nás nezasiahla, hlásia archeológovia

Čierny sarkofág bol dôvodom špekulácií.


Už ste čítali?