Nie som ten typ, ktorý sa neustále na niečo sťažuje a nadáva. A možno hej. Minimálne za to občas beriem prachy, ale v živote sa snažím byť skôr tým svetielkom na konci tunela, ktoré rozsieva pozitívne náhľady aj na miestach, kde je čierno-čierna tma. Koniec koncov, zájazd do Poľska som vybrala ja. Ako skvelý výlet pre rodinu. Haha.
V Poľsku sme sa vyskytli aj s rodinou už dvakrát. Pred týmto posledným incidentom. Vždy to bolo ako sex s niekým, kto sa ti strašne páči, ale fyzicky neladíte. V zmysle - dáme tomu ešte šancu. A dopadlo to presne tak ako s tým sexom. Úsilie bolo zbytočné. Niekedy sa neoplatí ísť hlavou proti múru.
V Poľsku ťa ako prvé jednoznačne prekvapí, že nikto nehovorí iným jazykom ako svojim rodným. Navštívili sme niekoľko atrakcií, dokopy 6 reštaurácií a z tejto vzorky je štatistický výsledok naozaj 0. Na recepcií hotela, kde pyšne svietila ceduľka: Mówimy twoim językiem, si mal šťastie len ak si tiež Poliak. Pokúsili sme sa pomerne mladú slečnu pozdraviť po anglicky a jej zdesenie v očiach by sa dalo prirovnať srnke, ktorá má priamo pred sebou zrážku s kamiónom. Odpovedala v neznámom jazyku, niečo v zmysle: uhm. Slečne však treba uznať, že hoci po anglicky nevedela ani ceknúť, správne po dvoch anglických vetách vytušila otáznik a po poľsky nám vysvetlila, kde máme izbu, kedy sú raňajky a koľko platíme. Priatelia, je len šťastie, že tá slečna nemala aj iný defekt okrem poľštiny, lebo keď si predstavím, že by nemala ruky, aby nám ukázala o čo ide, boli by sme pekne v prdeli. To sme už vlastne boli...
Samostatná kapitola je výber jedál v reštaurácií, kde nemajú menu v anglickom jazyku. Na čo aj...keď čašník tomu nerozumie. V skratke- nedávajte si Zurek, je to kyslá divná polievka v chlebe. Jajka sú vajcia. Filet bude pravdepodobne nejaká kuracina. Šalotka nie je cibuľa, ale jablkový koláč. Och, nemôžem Vám tu napísať všetko, ale odporúčam si to vyskúšať na vlastnej koži. Je to doslova ako gurmánsky zážitok so zviazanými očami. Samozrejme v prípade ak natrafíte na reštauráciu, kde je dobré aj iné jedlo ako pizza. Nám sa to nepodarilo.
Na Poľsku ma prekvapila prázdnota. Viem, viem...raz nám vadí, že je všade veľa ľudí a potom nadávame, keď je niekde prázdno. Toto však miestami pripomínalo horor. Western. Alebo iný zlý žáner dabovaný jedným človekom v poľštine. Na nádhernom drevenom dome, kde svietil nápis Karczma, sa točil veľký mlyn, ktorý prehadzoval vodu. Vŕzgal do studeného vetra a odkvitnuté púpavy dotvárali obraz niečoho skončeného. Akoby sme prišli po fajronte. Našťastie nás obehli dve deti v krátkych tričkách a kraťasoch, takže sme si bundy pripli tuhšie. Obrovské detské ihrisko bolo opustené a po šmýkačke sa kotúľalo pár stratených kamienkov. Opäť hororový zvuk. Syna som tam nepustila. Čo ak. Začal bučať. Opäť horor. A neprestal.
Priatelia, on neprestal vzlykať ani na izbe, keď sme ho presviedčali, že táto sterilná izbička cez ktorej steny počuť ľudí, ktorých sme tam vonku nevideli (ale sú tam...scary), je útulné hniezdočko a pekne sa tu vyspinkáme. Ráno pôjdeme na koníky, ako sme si sľúbili. Predstavila som si tie kone tak, aby ladili s celkovým zážitkom z Poľska a približne za 5 minút som zbalila rodinu a cez nočné Poľsko sme sa vybrali domov.
Poslala som muža, nech to oznámi recepčnej a tiež zruší jazdenie na koňoch objednané na ráno. Vie výborne po anglicky, takže sa vrátil rýchlo.
Návrat domov bol veľkolepý. Decko zaspalo v postieľke, kde bežne spávať nechce, my sme vypili fľašu vína, ktorá rok čakala v špajzi, lebo ju nikto nechcel a náš dvojizbák plný rodinných pachov nás uložil do vyležaných matracov.
HESLO DŇA: Poľsko ako krajina, kde pocítiš, že doma je len doma.